Energeticky som bola takmer na nule. Pobolieva ma noha, čo veľmi neprospieva mojej psychike. Úsek viedol z Kúpeľov Štós až na Dobšinský kopec, čo sa ukázalo vo výsledku 59 km. Sama by som to nedala, to viem určite. Už po 22 km som bola rozsekaná, hotová a nešťastná. V Uhornianskom sedle na mňa ale čakalo také množstvo ľudí, čomu som sama nerozumela. Najviac ma dostali Mišo a Milica, dvaja úžasne sympatický mladí ľudia, ktorú v sedle zaparkovali ich karavan a pripravili mi v ňom skvelý veganský boršč, chia kašu a koláčiky. Mimochodom, majú v Košiciach vegan bistro – VEDOME, a po behu sa tam rozhodne zastavím. Mišo mi zatejpoval nohu, Honza mi urobil strečing od môjho fyzioterapeuta a ja som sa trochu vzchopila. Ďalej som pokračovala ako Forrest Gump s celým týmom Gemerunners. Ďalší skvelí ľudia:) Rozprávali mi o Rožňave, o ich bežeckých aktivitách a o krásnych planinách v okolí. Tento deň bol náročný pre telo, ale inšpirujúci zároveň. Posledné kilometre som sa len plazila. Večer dorazil kamarát Ľudo, ktorý nám bude pomáhať v supporte v Nízkych Tatrách. Najnáročnejšia je na tom všetkom únava. Každé ráno sa presvedčiť, vstať z postele a pokračovať…
