Dnešný zápisok bude trochu iný, pretože jeho autorom nebude Lenka, ale ja, Ľudo. Primárne som Lenke prišiel robiť support ale tento deň bol trochu jednoduchší a vyšlo to tak, že budem môcť ísť bežať s ňou.
Je niečo po jedenástej, a my vyrážame z Dobšinského kopca smerom ku Kráľovej holi. Ráno mi Lenka hovorila, že dnes by to mala byť skôr odpočinková trasa, len niečo pod 30 kilometrov. Ja sa tak pozerám spoza okna vyhriatej dodávky, je dážď, celkom zima, veterno, mierna hmla alebo opar a všade blato. A teda ani tá vzdialenosť a ani žiadny zo spomínaných meteorologických neduhov mi neevokuje odpočinok.
V hlave si opakujem: „Lenka má už v nohách stovky kilometrov, v ešte horších podmienkach ona našla odvahu, musím ju nájsť aj ja. Pretože naozaj, dnešok nebude o fyzických vrcholových výkonoch, ale o hlave, premôcť sa, nájsť tú motiváciu a odvahu dávať nohu pred nohu a tak sa posúvať ďalej.“
Hneď po prvých dvoch kilometroch si nevšimneme odbočku a tak zídeme z cesty, ku koncu tieto zbytočné metre navyše budú bolieť, ale nič sa nedá robiť, vraciame sa a pokračujeme.
Čo krok, to čvachtnutie v topánkach. Hmla je čoraz hustejšia, na lúkach je vidno maximálne na 15 metrov, lesy sú ako ponorené v mlieku. Sme na 10 kilometri a dávame si menšiu občerstvovaciu pauzu. Najprv sme zastavili pod stromom, kde na nás vietor sfúkol asi kýbeľ vody z ihličia, tomu vravím Ice Bucket Challenge. Poryv vetra, ale zároveň rozfúkol mliečnu hmlu a Lenka si všimla obrys chaty niekoľko metrov od nás. Tak sme sa presunuli k nej, chata má ale prepadnutú strechu a celá sa tak nejak rozpadá. Skrývame sa aspoň pod stabilne vyzerajúci zvyšok, trošku sa najeme a vyrážame ďalej.
Ďalší záchytný bod je Telgárt, opäť o takých 10 kilometrov ďalej. Občas sa zdvihne vietor a v tom momente počuť vŕzganie stromov. Zvuk, ktorý som nikdy predtým tak intenzívne nevnímal. Dážď nás neopúšťa a novou výzvou sa stáva bahno. Ja ako parkový bežec v meste mám samozrejme cestné tenisky, mäkučké a pod vplyvom vody nasiaknuté ako špongie. Tu som zistil zaujímavú vec, bahno je taký prírodný oxymoron, klzisko a lepidlo zároveň. Keď došľapujem, topánka sa mi šmýka, keď sa snažím odraziť a zdvihnúť nohu, topánka je v bahne zaborená a vyzúva sa mi.
Po vzdelávacom okienku vybiehame z lesa a blížime sa do záchytného bodu, míňame nádherný Chmarošský Viadukt, ktorý vyzerá ako z Harryho Pottera. Urobíme zopár fotiek a dobiehame do Telgártu. Honza nás čaká s jedlom môjho života, teplý čaj, chlebík a uherák. V živote som si nemyslel, že by som bol tak unesený z uheráku. Doplníme cukry, zahrejeme sa a znova vyrážame. Znova z teplej dodávky do dažďa, znova je to o hlave a o nájdení vnútornej sily premôcť sa. Posledných 6 kilometrov a sme v cieli – pod Kráľovou Hoľou. Cesta nás opäť vedie do lesa, ale teraz je to viacmenej konštantné stúpanie. Asi najdlhšie kilometre môjho života. Einstein nás naučil, že čas je relatívny, mňa táto cesta naučila, že aj dĺžka je relatívna, nie je kilometer ako kilometer. Do toho sa ešte strácame, blúdime lesom, voláme Honzovi. Znova na ceste. To všetko za konštantného stúpania. A čím vyššie sme, tým sa dážď viac mení na sneženie. Ani sa nenazdáme a zrazu sa brodíme snehom. Cesta nás vedie popri prameni Zubrovice. Voda steká po kameňoch, po topánkach a do toho ten sneh. V hlave mi znie, len nech sa už nestratíme, nechcem ani meter navyše, ba ani ten jeden krok navyše. Ale značky prakticky vôbec nie sú vidieť. Tak nejak pokračujeme kadiaľ nás vedie cesta a snažíme sa to priebežne kontrolovať. Začínam cítiť trošku zúfalstvo, ale zrazu vidím ako je Lenka predomnou, ešte robí stopu v snehu a zrýchľuje, alebo žeby som ja spomaľoval? V duchu si opakujem: „Je to v hlave, to dám, musím, už tam takmer sme. Kašli na sneh, kašli na zimu, sústreď sa na motiváciu a dávaj nohu pred nohu. Jednoducho makaj krok za krokom, Lenka to dáva, musíš aj ty! Lenka to dáva musíš aj ty!“ Moja nová mantra, ktorú si opakujem a pridávam. Prešli sme prameň a čaká nás posledný kopec. Dovolali sme sa Honzovi a ten vraví 300 – 400 metrov. Nezabúdajte vzdialenosť je tiež relatívna. Ale dáva to Lenka, musím aj ja. Krok, krok, krok… Vidíme auto. Pocit radosti, šťastia, eufórie a hrdosti, že som to dal.
S Lenkou sme si urobili zopár finálnych fotiek, víťazné objatie a potom nás Honza odviezol na Chatu pod Kráľovou Hoľou, kde nás super pohostila Dominika, ktorá v ten deň zhodou okolností oslavovala narodeniny, ale úprimne povedané, obdarovaným som sa cítil najviac ja.
No čo Vám budem hovoriť, slovo „odpočinok“ nabralo pre mňa kompletne nový rozmer, rozmer prekonania seba samého, spoznania seba samého, uvedomenia si, že aj ten uherák môže byť to najlepšie jedlo, že nie je kilometer ako kilometer a hlavne, že aj pri odpočinku môžeme rásť ako ľudia a posúvať sa ďalej. Musíme naozaj len nájsť tú odvahu a vykročiť z našej komfortnej zóny.
Lenka, veľmi Ti ďakujem, že som to mohol zažiť s Tebou a naozaj hlboko skláňam svoj klobúk pred tou Tvojou odvahou a držím palce na ďalších kilometroch.