Keď som videla to strašné počasie, nechcelo sa mi vybiehať. V Kremnici, kde sme spali pršalo. Poraňajkovala som už asi stý krát v rade miešané vajíčka. Ani neviem, prečo mi tak počas behu chutia… s čerstvým chlebíkom, s maslom a asi s tonou soli. Okrem toho mám už dlho chuť na dobrý džem, ale ten čo mi kúpil Honza úplne účel nesplnil. Nevadí… i tak už nevnímam chuť jedla. Hlavne nech je a nech je ho veľa. Obzvlášť v tej zime si telo veľmi „cucne“. Keď sme prišli do Krahulí a videla som, že nasnežilo, vohnali sa mi slzy do očí. Je predsa máj, nemalo by byť takto. Jasne, vsetci vravia o zmrzlých mužoch… ale toto je extrém.


Prvých 30 km sa mi i navzdory veľkej zime bežalo dobre. Na Štyroch chotároch ma mala čakať mamina, ale nestihla to. Nevadí, stretneme sa na 40 km. Prichystala úžasne milú obcerstvovačku na palubnej doske auta. Rovnako ma v tom nepríjemnom počasí potešilo i stretnutie s ďalšími SNPčkarmi. Dvaja páni v pršiplášťoch smerujúci na Devín. Vraj túto cestu plánujú tri roky, ale počasie ich úplne demotivovalo. Tak sme sa dohohodli, že to už dáme. Že teraz to už vzdať nemôžeme. Ved dnes sme dosiahli 500 km. Finishovala som vo Vríckom sedle. Celých 50 km som bežala v mokrých teniskách.
Prespávame v škole v prírode v Kľačne a večerala som naozaj štýlovo. S deťmi v jedálni. Len teda, špagety môjho života to neboli.