Nízke Tatry. To čo o nich chcem napísať zhrniem do jednoho príspevku. S Honzom sme mali v pláne zabehnúť 50 km úsek z Čertovice na Donovaly. V optimálnych podmienkach by to bolo náročne, ale stále možné.
Lenže SNPčko nie je o optimálnych podmienkach. Nemôžete si naplánovať dokonalý deň na konkrétnj trasu. Beriete to tak, ako vám to príroda ponúkne. A keď sa rozhodne, že potrebujete trochu prísnejší prístup, zakročí.
Môj Honza vždy vraví, že počasie v horách je za odmenu. Z Čertovice za odmenu skutočne bolo. I so zjadovkou, ktorú treba hneď v úvode vyšlapať. Od Štefáničky až po Chopok sme prešlapávali stopu v hlbokom májovom snehu, čo nás tak zabrzdilo, že sme už na Chopku vedeli, že na Donovaly máme šancu doraziť až nad ránom.
SNPčko ma občas skúša a toto bola jedna zo skúšok.
Asi prvý krát som skutočne racionálne uznala, že byde lepšie prespať v utulni na Ďurkovej. Síce bez čistého oblečenia, bez hygienických potrieb, ale za to v teple. Tu sa úplne menia priority. A musím uznať, že som sa konečne skvelo vyspala. Na druhý deň bola cesta ešte dlhá a naviac nás chtila búrka pod Chochuľou, takže sme museli čakať skrčení pod pršiplášťom kým prejde a hlavne, kým prestane hrmieť. Donovaly boli doslova vykúpenie. Čakala nás tam Lucka a Vlaďka, ktoré sa o nás kráľovsky postarali. A dokonca mi zariadili masáž.