Budíček 5.00. Ako každé ráno už 13 dní. Rýchla masáž nôh v kompresných nohaviciach, mamina robí raňajky. Povedala som, že na 6. hodinu. Stíha to na minútu presne. Miešané vajíčka, chleba s maslom a zelenina. Tak ako posledných 13 dní. Ani neviem prečo mi tak chutia. Dotlačím sa chlebom s džemom a vyrážam do Hornej Poruby. Mamina strieda v supporte Honzu. Chcela som mu dopriať aspoň o hodinku až dve dlhší spánok. „Mami, aké je to robiť support? Vieš, snažím sa pochopiť prečo je Honza taký unavený.“ – „Moja, to je ako keď ideš dlhú cestu autom. Spolujazdec je unavený rovnako, ako šofér…“ Asi tomu začínam rozumieť a má môj obdiv, že stále „drží“.
Mamina ma čaká v Trenčianskych Tepliciach. Cestou jej píšem, že mám chuť na kávu, čo je mimochodom nedostatková vec počas SNPčka. Mamina vravela, že mala taký stres, aby to stihla, že pre kávu skoro šprintovala. Pribieham a čaká tam. Dávame si kúpeľné oplatky, prejdeme sa po kolonáde a bežím ďalej. Zbeh cez Trenčín je ubíjajúci dlhá asfalt. Rovnako v Drietome i v Zlatovciach. Vtipný moment prichádza pri Trenčíne. Najskôr sa stratím v lese a potom stratím ešte aj rolničku na medveďa. Nejak by mi to nevadilo, keby mi ľudia deň pred tým nepísali, že pod Lopeníkom je medveď. S plačom volám Honzovi. „Přeběhla jsi třičtvrtě Slovenska bez rolničky a teď kvůli tomu budeš plakat? Tak si zpívej.“
Udýchane do kopca spievam Na Kráľovej holi a v tom zo skaly zoskočí Michal. „Môžem sa pridať?“ „Musíš!“ pomyslím si. Spoločne nám už kilometre ubiehajú. Michal mi rozpráva, že učí matematiku, miluje indiánov a venuje sa geocachingu. Končím na 60 km, úplne hotová. Večer sa za nami zastavuje Matyáš z Dynafitu. Vraj mi priniesol topánky do snehu. Prototyp na budúcu sezónu. „Pri tvojom šťastí ich ešte použiješ…“