Ráno bolo opäť náročné. Trochu som si poplakala, či to niekedy skončí. Občas mám pocit, že už sa ani nepostavím, a že bežať ďalej je nemožné. Sama nerozumiem tomu ako to vždy rozbehám. Telo bolí, ale oveľa väčší boj je to s hlavou. V Březové ma čaká Timi. Privítam ho zo zamrznutým úsmevom a nulovou náladou. O 4 km neskór sa pridáva Janka a Veronika a nálada s rozbieha. Dve úžasné baby s ktorými sa bavíme snáď o všetkom. Ani sa nenazdám a sme na Javorine. O kúsok ďalej už je Myjava, kde nás Honza občerstvuje polievkou. „To je polievka môjho života.“ Vraví Veronika. Aspoň mi už rozumie. Občas mi niektoré jedlá chutia, ako michelinské lahôdky. Večer už ale často nemám na jedlo chuť. Zmysly sú unavené a jem len z povinnosti. Cez deň by som ale jedla za štyroch bežcov. Po skvelej občerstvovačke pokračujeme na Mohylu pod Bradlom. Toto prekrásne miesto nás víta počasím ako z turistického sprievodcu. Dievčatá mi rozprávajú o tom, ako tadiaľto pobežia štafetu na Štefánik trailu. Lúčime sa kúsok za Brezovou a snáď prvý krát mi je úprimne ľúto, že deň končí. Kombinácia skvelého počasia a veselých ľudí urobila z tejto 57 km etapy jeden zábavný výlet.
Samozrejme, v momente keď si sadnem dopadne na mňa únava a telo bolí. Lenže vo vzduchu už je cítiť Bratislavu a mne sa nechce veriť, že ma čakajú posledné dva dni na Ceste hrdinov SNP.