Už od rána som vedela, že dnes to bude bolieť. Vonku bolo konečne krásne počasie a cieľ bol jasný – Pezinská Baba. Prvých 10 km som bežala sama. Veľa asfaltu a nie veľmi atraktívne cestičky chatárskou oblasťou. Predstavovala som si, ako bymi asi bolo dobre na terase jednej z chát, a že by som si konečne dala v kľude dobré nadýchané kapučíno. Zrazu na mňa postarší pán mieri foťák, vyzerá to na ďalšieho spolubežca. Pridáva sa jeho syn, mladý chalan so Sibírským huskym a o pár metrov ďalej už čaká ďalší, pricestoval dokonca z Trenčína. Chalani sú plní sily a tak si vybiehajú kopce, zatiaľ čo ja unavene funím. Toto sú tie najťažšie momenty. Horšie už zvládam skalnatý terén, šľachy nefungujú ako obvykle a členky sa nechcú prispôsobiť. Našťastie ma hore vždy počkajú. Na jednej z výhliadok sa k nám pridáva ďalší bežec.
Najzaujímavejším momentom dnešného dňa je ale mladá dievčina, ktorá sa so mnou rozhodla zdolať posledný kopec, výbeh na Skalnatú. Nebol to pre ňu jednoduchý terén, ale i tak sa prekonala a prišla. Na Skalatej sa fotíme s legendárnym stromom. Hovorili mi o ňom bežci už dobré dva dni. Ničím ma nezaujal, ale nesnažím sa v ňom hľadať symboliku toho, čo znamená pre ostatných. Dobiehame na Pezinskú babu, kde ma bufetár presviedča, že som mala bežať až z Novej Sedlice, teda z najvýchodnejšieho bodu Slovenska. No, trochu neskoro meniť plán
Je večer a nohy ma bolia viac než posledné dni. Honza už pol hodiny oberá mäso z ryby neznámeho pôvodu a ja mám v hlave to svoje známe… neviem či sa zajtra postavím.