Hlavou mi dnes išlo asi milión myšlienok. Premýšľala som nad mojimi hrdinkami SNP. Nad tým, aké to asi muselo byť, keď sa v týchto istých horách ukrývali pred nemeckými vojakmi, keď tajne nosili partizánom jedlo, alebo keď utekali, aby si zachránili holý život. Väčšinu týchto miest som dnes prešla sama. Premýšľala som, kde tieto ženy hľadali odvahu na takéto hrdinské skutky… Veď ja často neviem nájsť odvahu na to, aby som odmietla v reštaurácii jedlo, ktoré mi nechutí, alebo aby som zdvihla telefón a zavolala niekomu, u koho je už štvrť roku po splatnosti moja faktúra. Chcem si z tejto cesty odniesť aspoň milimeter ich odvahy.
Je veľmi málo slov, ktoré by opísali pocit, aký som dnes ráno cítila na Dukle. Miešala sa vo mne nervozita a zodpovednosť, ale zároveň eufória a obrovská radosť. Prvé kilometre viedli miestami, ktoré ostali vojnovými udalosťami poznačené dodnes. Kde tu človek natrafí na tanky, delá, či vojnové lietadlá. Skutočne silnou históriou dýcha miesto, ktorého názov hovorí za všetko – Údolie smrti. Vedie tadiaľto dlhá afaltka, ktorú vystriedal náročný a zabahnený terén, zhoršený sychravým počasím. Do Svidníka dobehiam zabahnená až po uši a pri veľkolepom pamätníku SNP ma čakajú dvaja úžasne sympatickí mladí ľudia.
Na 12. km sa ku mne pridáva profesionálny hasič Jany. Pri dosiahnutí vzdialenosti maratónu som už zase sama a trochu bojujem s podmienkami – dážď, náročný bahnitý terén a prudké stúpanie. Na poslednom kilometri sa ocitám v dobrej nálade vo Zborove. Víta ma rómska osada. V duchu si vravím, sakra, tak teraz ešte len #NajdemOdvahu. Musím sa priznať toto bol ešte len intenzívny zážitok. Ale vlastne pozitívny. Sedím v aute nad Zborovom, Honza stavia stan, príjemne unavená po 55 km a nemôžem sa dočkať ďalších dní.
A aby som nezabudla na jednu vec… som úprimne dojatá, ako môj príbeh Cesty hrdinov SNP zdieľate ďalej a tiež, že podporujete myšlienku tohoto šialenstva. Budem vďačná, keď si dnes, a vlastne i zajtra, pozajtra i o týždeň adoptujete moje kilometre. Či už len za euro, alebo za milión 🙂